Je ťažké odísť. Ešte ťažšie zostať:
Statočný chlapík

Text a foto: Martin Babarík
Publikované v magazíne ROZUM č. 1/2026 

Robiť rozhovor s vlastným bratom je risk – človek vie priveľa. O to zaujímavejšie je pýtať sa na veci, ktoré by iní možno obišli. S Jánom Babaríkom som sa rozprával o jeho novej knihe Statočný chlapík – o príbehu muža, ktorý z jednej doby pochádza, no v druhej musí žiť. Ale aj o tom, čo sa medzi riadky bežne nezmestí.

Tvoja v poradí už siedma kniha, Statočný chlapík, si začala žiť svoj život a získava, ako sledujem, pozitívny ohlas čitateľov a kritikov. Na úvod teda obligátna, ale nevyhnutná otázka – ako sa tento chlapík zrodil a kedy si ho v sebe našiel? 
Po prvýkrát som paranormálny príbeh Milana Maceka spomenul v roku 2011 a poslal som ho do súťaže IstroCON. Poviedka potom vyšla v zborníku pod názvom Otec. Neskôr, v roku 2018, už výrazne prepracovaná a doplnená o nové zápletky a postavy, zožala pomerne veľký úspech v súťaži Martinus Cena Fantázie. Ale stále som riešil len to, že Milan Macek zmizol z nášho sveta a čosi ho odnieslo do minulosti, čo potvrdila jeho neskoršia dcéra. Potom som začal premýšľať nad tým, čo sa s ním stalo, ako to tam zvládal, a keďže som to netušil, musel som si to vymyslieť a napísať.

Napísal si teda knihu o tom, že sa Milan Macek akousi fyzikálnou anomáliou prepadol v čase? 
To by bolo priveľké zjednodušenie. Milan Macek prešiel dverami, ktoré sa dajú otvoriť len raz a len z jednej strany. Z roku 2001 sa zrazu ocitol v roku 1938, krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Najprv sa musí nejako vyrovnať nielen s neuchopiteľným precestovaním v čase, ale aj s nesmierne dramatickými a násilnými udalosťami, ktoré ho sprevádzali. Popri tom musí čeliť morálnym dilemám tej doby, na ktoré vôbec nebol pripravený. Prežije veľa dobrých vecí, ale aj vyslovene hrozných, aby sa nakoniec pokúsil vziať svoj osud opäť do vlastných rúk. Statočný chlapík je o tom, že šťastný život sa dá prežiť v ktorejkovek dobe, záleží to len od ľudí, ktorými sa obklopíš.

Je postava Milana, alebo niektorá iná z príbehu, inšpirovaná aj tvojimi charakterovými črtami? Nechávaš sa vniesť do deja a vyskúšať si sám seba v situáciách, ktoré bežne človek nemá možnosť zažiť? 
V niektorých knihách sa mi sem-tam mihne aj vlastný odraz, ale v tejto nie. Ja rozhodne nie som „statočný chlapík“. Keby sa takýto príbeh stal mne, kniha by sa asi volala „Sraľo zos Košicoch.“ 😊

Ako ťa poznám, určite by si to zvládol. Ale pýtam sa hlavne preto, pretože niektoré udalosti resp. miesta v knihe sú nápadne podobné miestam, ktoré v tvojom živote zanechali silnú stopu. Drevenica, Kysuce, náboženský fanatizmus... Určite vieš, na čo narážam. 
Narážaš na Svätú Tácku, ktorá sa nám pred takmer dvadsiatimi rokmi zjavila na drevenici u Maťa Landla na Kysuciach a dohnala nás k založeniu dnes už takmer etablovanej cirkvi. Ako už názov nášho božstva napovedá – Svätá Tácka – nemohli sme byť v čase zjavenia úplne triezvi. Aj keď niektorí pamätníci tvrdia, že sme boli, lebo sa to stalo ráno. Ja si to nemyslím, ale ruku do ohňa by som za to nedal.

Priblížiš nezainteresovaným históriu a nevinnosť Svätej tácky? 
Svätá Tácka vyzerá ako obyčajná papierová tácka, ktorá však nezhorela v rozžeravenej peci ani po niekoľkých minútach. Usúdili sme, že bola nevinná. S bázňou sme ju pribili o stropný trám, kde po niekoľkých rokoch prežila bez újmy požiar drevenice. Zázrak – o tom vôbec netreba diskutovať. Dodnes je tam, a my jej môžeme len závidieť tú nezničiteľnú nevinnosť. Jeden z dôvodov, prečo mi Statočného chlapíka nedávno pokrstil práve Maťo Landl, je aj táto naša spoločná viera.

Vráťme sa ku knihe Statočný chlapík – staré fotografie v príbehu „odhaľujú nemožné“. Veríš, že obraz môže byť pravdivejší než spomienka? 
Rozhodne. Zhodou okolností práve o tom je aj kniha, ktorú práve teraz píšem. Stačí malý defekt v činnosti neurónov počas rekonsolidácie spomienky, a človeku sa pred očami začne premietať úplne iný film. A ak tento defekt šikovnou stimuláciou spôsobí hippocampový implantát ovládaný na diaľku, vzniknutá falošná spomienka dostáva kriminálne pozadie, ideálne pre knihu.

A táto kniha bude nadväzovať na Statočného chlapíka, alebo je to úplne iný príbeh?
Je to ďalší príbeh zo série Hlava 13, čo sú mysteriózne krimi príbehy. Ale k tejto knihe je ešte ďaleká cesta, len som s tým začal. Asi by bolo predčasné o nej už teraz rozprávať. Ak sa vrátim k Statočnému chlapíkovi a tvojej predchádzajúcej otázke, tak fotografia neklame. Aspoň tak to bolo donedávna a určite to ešte platilo v mojej knihe. Dobové rodinné fotografie napokon detektívovi Bauerovi, ktorý v našej dobe vyšetruje zmiznutie Milana Maceka, aj pomôžu vyplniť hluché miesta, na ktoré u žijúcich ľudí neexistujú spomienky.

Keby si sa prepadol v čase, napísal by si v tej „druhej“ dobe knihu? O čom by bola? 
Fúha, tak na toto sa ťažko odpovedá. Ak by sa mi stalo to, čo postave v Statočnom chlapíkovi, asi by som prišiel o rozum. O celý zrejme nie, ale časť by určite vypovedala službu. Ak by to nebola časť zodpovedná za kreativitu, tak by som sa stal svetoznámym autorom sci-fi. Stačilo by napísať poviedku o tom, že sa porno bude dať pozerať na malom telefóne. Bezplatne. Ale teraz vážne – neviem, či by malo zmysel v roku 1938 ľuďom zvestovať, kam smerujú. Orwell nám to svojho času predpovedal pomerne presne a čomu to pomohlo? Kto chápe taký odkaz, ten ho zväčša nepotrebuje. V tej dobe kniha, alebo akákoľvek napísaná informácia, nemohla obrátiť tok sveta. Texty sa šírili pomaly a s obmedzeným dosahom. Vezmime si Vrbu a Wetzlera, aké svedectvo priniesli a čo sa zmenilo? Nič. Takže knihy by som možno písal aj v takom prípade (prepade), ale ak si naznačoval, či by som tým mohol niečo zmeniť, tak nie, nemohol.

Tvrdíš teda, že cestovaním do minulosti by sa nedali naprávať chyby? 
Nie. Aj keby cestovanie do minulosti bolo možné, čo nie je, nedalo by sa ním nič zmeniť. Akákoľvek zmena by mohla vyvolať takzvaný efekt motýlích krídiel, búrlivú odozvu v nasledujúcich dekádach. Predstavme si, že by nejaká delegácia z našej doby precestovala do tridsiatych rokov a zabránila by vypuknutiu druhej svetovej vojny. To by malo taký nepredstaviteľný vplyv na evolúciu sveta, že by nakoniec u nás žiadna potreba vyslať delegáciu do Mníchova v roku 1938 nevznikla. A tu je ten logický začarovaný kruh, ktorý často riešim aj v knihe. Ak by sme zabránili vypuknutiu druhej svetovej vojny, tak by v budúcnosti nevznikla potreba mu zabrániť. Ak by však táto potreba nevznikla, tak by vojna vypukla. Cestovanie do minulosti má toľko logických zádrhelov, že jednoducho nie je možné. A nestalo sa ani v mojej knihe, hoci sa stalo. V tom, čo hovorím, je rozpor, ale myslím, že sa mi ho v knihe podarilo obhájiť.

Ktorú svoju vlastnosť si ako autor musel pri písaní tejto knihy potlačiť? 
Mám veľmi vyhranené politické názory, to vieš. Slovenský štát, aj správanie a postoje našich predkov počas vojny a krátko pred ňou, sú čiernou škvrnou na našej histórii. Dával som si veľký pozor, aby som to v knihe neprejavil, pretože moji hrdinovia mali úplne iné starosti a aj mnohé názory. Tá kniha nie je o mne a o mojich názoroch, ale o chlapovi, ktorý sa o históriu a politiku nikdy nestaral, ale zrazu sa v nej ocitol a musel sa s tým nejako vyrovnať.

Dve knihy si vydal vlastným nákladom. Viem to, pretože som im robil sadzbu. Čo je najväčší rozdiel medzi vydávaním vlastným nákladom a vo vydavateľstve? 
Lákala ma sloboda – výber obálky, ilustrácií, text. A tiež troj až štvronásobný zisk z predaja. Marketingu som sa nebál, ten som si aj pri predchádzajúcioch knihách do značnej miery robil sám. Čo som však veľmi podcenil, bol záujem kníhkupcov. Kým kniha z vydavateľstva je okamžite po vydaní na pultoch v sto kníhkupectvách po celej republike, vlastná kniha sa dostala sotva do polovice z nich. Až vtedy som si uvedomil, ako sa kníhkupci cez prsty dívajú na samovydavateľov. Potvrdil mi to aj známy, ktorý je vedúcim jednej z predajní na Spiši, že o mojej knihe vôbec nevedel, pretože kapitolu Samovydavatelia v newsletteri od distribútora vôbec nečítajú. Považujú to za hlušinu, ktorá neprešla sitom vydavateľov. Pritom napríklad Slovenská chrípka, moja druhá samovydaná kniha, vzbudila záujem nielen u čitateľov, ale aj u odbornej verejnosti a získala ocenenie Kniha roka Košického kraja.

Statočný chlapík je tvoja prvá spolupráca s vydavateľstvom Lindeni. Ako k nej došlo a ako bude pokračovať?  
Už dlhší čas som bol v kontakte s Dominikou Weinstock, ktorá v Lindeni pracuje ako redaktorka. Ona ma povzbudila k tomu, aby som jej poslal rukopis. Toto je už tretie vydavateľstvo, v ktorom vychádza moja kniha a cítim, že som konečne našiel domovský prístav, v ktorom by som rád zakotvil. Ostáva už len dúfať, že tento pocit je vzájomný.

Kedy očakávaš, že budeš mať hotový ďalší rukopis?   
Začiatkom budúceho roka by som mal dopísať ten spomínaný príbeh o falšovaní spomienok. Ale jednu knihu som už medzitým dopísal a odovzdal. Volá sa Dobré duše a je to romantický horor o najstaršom tajomstve Slovenska.

Romantický horor? 
V skutočnosti to nie je ani romantické, ani horor, len sa mi páčil ten oxymoron. Veľmi som sa pri písaní tej knihy zabával, aj keď to bolo náročné. Piezoelektrický efekt, interferenčný vzor v kvantovom poli, Marxov generátor... Skoro som porodil ježa, kým som prišiel na to, ako vysvetliť existenciu ducha.

Uf, tak to som teda zvedavý! Hlavne na to, či ten duch bude potrebovať revíziu od elektrikára alebo od exorcistu. Vďaka za rozhovor!