Martin BABARÍK
photo & graphic design

© Martin Babarík, 1993 - 2018, All rights reserved. Unauthorized copying and public performance of this work prohibited.

Share on Facebook
Share on Twitter

Bod šťastia vraj stráži vrchol.
Vraj je iba jeden
a každý ho má.
Vedú k nemu schody,
niekto ich už vraj
objavil.
Vraj…
Schody do teba nájsť…
Asi by som uveril.


…a potom štekol pes

V štyridsiatom piatom bola nuda. Takmer všetci chlapi z dediny boli na vojne, vrátane môjho otca, a ja som nevedel ako zabiť čas. S ním nuda skutočne nebola. Tak napríklad dnes – v takéto nudné ráno, by sme boli určite na poľovačke. Šiel by som aj sám, ale mamka mi nedala pušku. Vraj po lesoch sú všade partizáni či bohviečo ešte a náhoda je kurvavec. Mamka samozrejme nehrešila. Povedala, náhoda je nevyspytateľná ako božie cesty. Ale myslela tým určite kurvavec.

V jednu jeseň, mohol som mať osem, sme boli chystať drevo. Pridali sa aj horár Burunduk a otcov brat Kleo. Skoro ráno sme s otcom vytiahli z kôlne voz, všetko zahaľovala hustá hmla a ticho, zapriahli sme oba kone, naložili sekery, píly, jedlo, prestreli sme handry na foršňu pod zadok a vydali sa na cestu smerom k Janeckove lesu. Starý Janecko je otcov krstný a každý rok sme si mohli vyťať pár stromov na zimu. Aj tento rok nám dovolil. Však, nič iné ani nemohol. Pri fare sme naložili strýka Klea a uja Burunduka až za dedinou, lebo on býva v horárni na samote. K Janeckove lesu je dlhá cesta a tak chlapi pili ražovicu, aby sa zohriali. Mne dala mamka do fľašky mlieko, vraj aby ma zohrialo, ale sople mi tiekli aj keď som ho už celé vypil. Hm… teplo možno príde časom, pomyslel som si. Otec s Kleom si potichúčky spievali, ja som im počítal prdy. Prdeli akoby do rytmu. Ale len akoby, lebo otec a ani ujo Kleo nemali hudobný sluch. Prdy som zapisoval kriedou na bočnicu voza. Otec bol najlepší! Od konca dediny k lesu prdol tridsaťpäťkrát! Kleo tridsať, ujo Burunduk len šesťkrát a ja päťnásťkrát! A to šestnásty nepočítam, lebo jeho začiatok bolo hovno. Ale iba trošku. Akurát toľko, čo sa stratí. Keď sme prišli do lesa, hmla už nebola. Zmizla. Spýtal som sa otca, kde sa podela a ako a prečo vlastne je…?

- Vieš, Baltazár, hmla… to ti je taká kurvavec, – to bolo prvýkrát, čo som toto slovo počul. Od vtedy, keď niečo neviem normálne vysvetliť, poviem – je to kurvavec.

Sedím na priedomí a hladkám nášho psa, ležiaceho mi medzi nohami. Ešte podriemkáva. Nečudo, keď celú noc musí stražiť dvor. Slnko už začína vyčnievať nad kostolnou strechou a ja stále rozmýšľam, čo robiť. Drevo som narúbal, hučať do kromplí, aby rýchlejšie rástli je somarina, dvor je vyzametaný, statok obriadený… Vojna je nuda. Keby tu bol otec a nešli by sme na poľovačku, určite by sme robili niečo iné. Napríklad by sme v dielni robili poriská, alebo poličky, krmelce pre zver, čokoľvek. Určite by sme nič nerobili. Samému sa mi nechce. I tak, dielňa je otcova a nechcem mu tam robiť bordel. Chcel by som isť na poľovačku. Hmm, to by bolo dobré. Už sa teším, keď sa skončí vojna a s otcom si riadne zastrieľame.

Oprel som sa o múr, zatvoril oči a vychutnával slnko. Počul som, ako si pes odfúkol. Asi sa mu nepáči, že som ho prestal škrabkať. Veď ani mňa nik neškrabká a čo… Síce, ja ani nestrážim dvor tak, ako on. A kto vie, či ho vôbec aj stráži. Skontrolovať ho nemôžeme, lebo v noci spíme a nevykradli nás možno preto, lebo všetci zlodeji sú na vojne. Vojna je nuda. Už aby sa skončila.

Čo asi robí Lea? Že kto to je? Moja kamarátka – krásna a dobrá kamarátka. Má o rok menej ako ja, ale o centimeter viac. No to vôbec nevadí, je iná ako ostatné. Je… Kurvavec. Býva až dole v doline v Brezovej pustatine. Na vojne má otca a všetkých troch bratov. Bóóže, tá sa musí nudiť! Bratov veľmi ani nepoznám. Viem len, že dvaja sú dvojičky. Samozrejme, že dvaja, veď inak to ani nejde. Pokiaľ mamka nebude chcieť s niečím pomôcť, pôjdem ju asi navštíviť. Aspoň sa poprechádzam a hlavne uvidím tie jej krásne oči a ešte krajšie vlásky. Nesmejte sa! Dobre sa s ňou rozpráva… Môžeme klábosiť o všetkom – vie strieľať, zapriahať koňa, hačkovať, rúbať drevo, dojiť… Na to, že je baba, vie veľa. Aj fotbal hrá! Je krásne sa na ňu pozerať, keď beží. No, nepáči sa mi, že vtedy na ňu pozerajú všetci chalani. Chcem sa na ňu pozerať len ja! Pôjdem za ňou a spýtam sa jej, či si nechce zahrať fotbal. Len sami dvaja… A budem jej kopať dlhé!

- Baltazár? – stavím sa, že mamke zase vyhaslo v peci, – Baltazár, prines trošku raždia. Počuješ?

- Hneď mami, už idem, – no jasné, nevravel som? Vstal som z múrika. Pes niečo zavrčal, ale ináč sa ani nepohol, ani oči neotvoril. Ležal stále tak, akoby sa naďalej opieral o moje nohy. Vošiel som do drevárne. Uprostred máme klát so sekerou, naľavo a vzadu sú poukladané porúbané polená a vpravo suché raždie na rozkurovanie. Vedľa raždia sú hrable, fúrik, všelijaké náradie a dve kosy. Tá menšia je moja. Milujem vôňu drevárne. Najlepšie je tu v zime, keď všetko mimo nej je pod snehom. Vtedy tu cítite aj zem. Dokonca i drevo o čosi viac vonia. Ste ako v inom svete. Ako napr. v Austrálii – tu zima, tam leto.

Poukladal som si raždie na ľavú ruku, pre istotu som zobral aj pár klátikov a šiel do domu. Kuchyňa bola prvá izba. Keď vonku nebolo blato, tak sme sa neprezúvali do papúč. Boli sme obutí, tak ako dnes. Vysypal som drevo do košíka pri peci.

- Zakúrim? – spýtal som sa mamky.

- Nie, prečo? – začudovane sa na mňa pozrela s utierkou v ruke, – Veď horí, – pozrela sa do hrnca na peci a strčila si utierku za zásteru.

- Aha. Myslel som, že ti zdochlo. Tak na čo ti je raždie? – postavil som sa a tiež som sa pozrel do hrnca.

- Si hladný, však? O polhodinku bude hotové, – pohladkala ma po hlave a usmiala sa, – Raždie…? Zajtra ideš do školy, tak aby som ráno ja nemusela. Už si sa učil?

- Samozrejme. Viem všetko: Rím – hlavné mesto Talianska, Budapešť – Maďarska, Ankara je v Turecku, ale Istanbul je väčší. Vieš, že polovica Istanbulu je v Európe a druhá v Ázii?

- Vážne? – usmiala sa a premiešala v hrnci, – A vieš kde je Madagaskar?

Rýchlo som si predstavil glóbus a hľadal som. Ešte hľadááám, – Pod Indiou?

- To sa ma pýtaš, alebo odpovedáš? – tušil som, že vravím zle, keď sa ma toto pýta. Mamka je múdra. Máme doma veľa kníh a ona ich určite už všetky prečítala.

- Odpovedám, – povedal som rázne, i keď som vedel, že sa asi mýlim.

- Madagaskar je pri Afrike. Napravo. Pod Indiou je Srí Lanka, – mamka vie byť veľmi šťastná. Aj teraz je. A ja tiež.

- Ale bol si blízko, Baltazár.

- Môžem ísť k Lei? – bože, asi sa červenám. To preto lebo si predstavujem ako beží…?

- Ale až keď sa naješ, dobre?

Sadol som si k stolu, chrbtom k mamke, aby nevidela môj rumenec. Prečo sa tak sproste cítim?! Veď Lea je tu hocikedy. To bude určite z nudy.

- Páči sa ti? – prelomila ticho mamka.

- Tak páči? Je pekná a mne sa páči…- dobiedzala.

- Hrá fotbal, – skočil som jej do reči.

Zase bolo chviľku ticho, ale obaja sme sa usmievali. Prestrel som stôl a znovu som si sadol, ale už nie chrbtom k mamke.

Mamka stála pri peci a stále miešala v hrnci, – Ženám sa páči, keď im muži prinesú kvety. Ak chceš, môžeš jej natrhať z našej záhradky…

- No, to určite! Ocko ti ich nosil?

Vzala z pece hrniec a preniesla ho na stôl.

- Koľko chceš varešiek?

- Tri, – nemal som sa jej to pýtať. Síce sa usmieva, ale cítim, že je smutná. Ocko chýba aj jej… Nabrala nám do tanierov a prisadla si.

- Dobrú chuť Baltazár, – začali sme si fúkať do plných lyžíc a pomaličky chlipkať.

- Keď príde ocko, určite mi prinesie kvety. Poľné, všetky aké rastú. Modré, červené, žlté… – povedala len tak, popri fúkaní.

- Mamka? Čo myslíš, kde je teraz?

- Ocko?

- Uhhm, – precedil som pomedzi horúci zemiak, ktorý sa mi práve prevaľoval po jazyku, aby sa schladil.

- S plnou a otvorenou pusou sa nerozpráva, Baltazár.

- Odpovedal som ti.

- Ocko je určite niekde, kde nie je pošta. Pretože už by napísal, – povedala to veľmi milo. Len ona vie tak rozprávať a ťažko je jej niečo neuveriť.

- Keď budem bohatý, a to budem, dám postaviť pošty po celom svete. Aj na Madagaskare, – snažil som sa ju rozveseliť a aj sa mi to podarilo, lebo mamka sa začala schuti smiať. A to rozosmialo aj mňa. Smiali sme sa nad taniermi, z ktorých sa nám parilo rovno do vlasov.

- A postavím poštu aj v našej záhrade, aj v Janeckove lese, – začali sme sa smiať ešte hlasnejšie a ja som vedel, že je dobre. Veľmi radi sme sa smiali. Ako vraví mamka – smiech lieči. A tak sme sa preventívne liečili vždy, keď sme mysleli, že treba.

*

Pred pár rokmi sme si večer, tu za stolom, čítali rozprávky. Už bola riadna tma, keď prišiel ocko. Dosť rýchlo otvoril dvere, tresol si hlavu o zárubňu a čosi zadudral, keď ich zatváral.

- Ty ale vypadáš! Pod obraz boží! – povedala mu mamka a šla mu naproti.

- Anjelik, – prihovoril sa jej, ale nedopovedal, pretože spadol medzi skriňu a vajling, ktorý bol položený na malom stolíku. Ten z neho spadol a chvíľu tancoval po drevenej podlahe.

- Asi som sa potkol, – povedal, keď ho mamka dvíhala.

- Anjelik, si strašne krásna. Ako anjelik!

- Aj ty si ako anjelik, – usmiala sa na neho a mne prišlo smiešne. Stáli vedľa skrine a mamka mu začala vyzliekať kabát, pretože ocko bol unavený. Už bol takmer dole, keď sa znovu potkol a spadol vedno s mamkou. Myslel som, že sa buchli. Určite sa buchli, ale oni sa začali smiať a tým si vlastne liečili bolesť. Smiali sa strašne veselo a hlasno, aby ich bolesť čo najrýchlejšie prešla. Smial som sa aj ja, lebo boli veľmi smiešni. Smial som sa až tak, že mi tiekli slzy a myslím, že aj im. Ale im asi od bolesti. No neviem. Smejúc sa chceli postaviť, no zase spadli. Pomáhali si, ale stále spadli. Čím viacejkrát spadli, tým sa silnejšie smiali. Nakoniec ostali ležať v objatí na zemi, ja som si na nich ľahol a začal som ich štekliť, aby sa smiali ešte viac a aby boli zdraví. Smiali sme sa tak dlho, až nás bolelo brucho. A ocka ráno aj hlava.

*

Po obede som sa pred zrkadlom nenápadne učesal mokrým hrebeňom. Na ritku, to je v móde. Lei sa páči, keď mám takto vlasy. Vraví, že vtedy vyzerám ako sojka a sojky sú veľmi pekné, že? Myslím. Jedna občas zaletí aj do našej záhrady. Neviem, či je to stále tá istá. Asi áno, pretože presne vie, na ktorom strome máme zavesené krmítko. Ináč sa češem dopredu, tak ako Alfonz Kalap. Je to herec a videl som ho na obrázku.

Cestou k záhradke som rozmýšľal, či jej naozaj mám natrhať kvety. Tak, ako mi povedala mamka. Ak jej ich natrhám, budem musieť ísť s nimi cez celú dedinu až k potoku. Odtiaľ, cez horu k pustatine, by mi to už nevadilo. No, v dedine ma môže ktokoľvek stretnúť! Napríklad Legienove rozmaznaný Milko… Úúúj, to by bolo! Určite by sa posmieval ako trúd. Ale kvety pre Leu natrhám! Pod horou.

*

Za kostolom stáli v kruhu ženy a klábosili ako choré sliepky. Bolo ich počuť už z diaľky. Nikdy nepochopím, o čom sa ženy vedia tak dlho rozprávať, prekrikovať sa jedna cez druhú a pritom rozhadzovať rukami ako pri kydaní hnoja. Boli v čiernom, tak asi išli do kostola. Mamka chodí do kostola len občas. Ona nie je hriešna, takže sa nemusí spovedať každý deň. Vlastne, do kostola by vôbec nemusela chodiť, ale potom by boli reči. Modlíme sa doma, pred spaním. Veď Boh je predsa všade, nie len v kostole. V ňom sa mi najviac páči na Vianoce. Vtedy je tam Kubo aj čert, zvieratá… Je to sranda. Vlani, bez otca, boli Vianoce smutné, ale v kostole sme sedeli spolu s Leou a jej mamou. Mamy sa modlili a spievali, my s Leou sme sa potichu hrali „na čo myslíš?“. Vypadalo to, ako keby sme sa modlili. Po kostole sme šli všetci štyria ku nám. Chvíľku sme sedeli za stolom a potom som v izbe Lei ukázal veľký atlas sveta. Prstom sme cestovali po svete – ja som šiel do Číny, ona do Grónska. Stretli sme sa v Španielsku. Dohodli sme sa, že keď sa skončí vojna – a nepôjdem na poľovačku – pôjdeme sa tam pozrieť. S tou poľovačkou som samozrejme žartoval. Lea vie kedy žartujem a kedy som naozaj hlúpy. Španielsko je krásne. Tak, ako celý svet. Vojny by mali byť niekde na Severnom póle, aby sme sa do sveta mohli vybrať kedykoľvek. Ale tam by sa im určite nechcelo bojovať, keď je tam stále zima… Ale mohli by po sebe aspoň kričať a ruky by mali vo vreckách, aby im neobmrzli prsty.

V tie Vianoce bola veľmi jasná noc. Vyzeralo to, ako keby bol deň. Mamka mi dovolila odprevadiť tetu a Leu domov na pustatinu. Zobral som si aj psa, aby som naspäť nešiel sám. Kráčal poslušne vedľa nás, len občas si pobehol dopredu a vetril. Otec z neho spravil veľmi dobrého poľovníckeho psa. Nechcel by som byť zviera, ktoré sa mu pripletie do cesty… Veru, je pekný, ale dobrý! Teta nám cestou rozprávala, koľko sa s mojou mamou navystrájali, keď boli mladšie. Aj touto cestičkou často spolu chodievali a pod horou si plietli vence. To boli ešte také malé, ako my s Leou teraz.

*

Keď som prišiel pod horu, rozhliadol som sa. Lúka bola samý kvet, nikde nikoho… Aké kvety by sa asi Lei páčili? Nevädze? Možno áno, sú pekné a je ich tu požehnane. To nebude dlho trvať. Tak teda trhám nevädze a sem tam som k ním pridal divý mak. Natrhal som ich akurát do jednej päste. Vošiel som cestičkou do hory. Kráčam ňou až ku čistinke, tam sa cesty delia. Na pustatinu je to doprava, zhruba 5 minút. Poznám to tu už ako náš dvor. Možno by som tam trafil aj poslepiačky. Určite! Tu, vedľa cestičky, rastie papraď. Od praveku sa poriadne zmenšila. Akurát do kytice.

Pustatina je asi päťdesiat metrov za horou. Je tam šesť domov, Lea býva hneď v druhom. Len čo som vyšiel z hory, uvidel som tetu. Kľačala v záhradke medzi kvetmi a trhala burinu. Dal som si kyticu za chrbát a v chôdzi som zapískal na Leu. Dúfal som, že vyjde z domu, alebo sa z niekadiaľ vynorí a ja sa nebudem musieť pýtať tety, kde je. Lea sa neozývala, len teta. Postavila sa, jednou rukou si zaclonila oči proti slnku a druhou mi kývala. Tiež som jej jednou rukou odkýval, druhú som mal stále za chrbátom. Potom sa zase zohla a plela.

- Dobrý deň, je Lea doma? – spýtal som sa, keď som bráničkou vchádzal do dvora. Záhradka bola vpredu vpravo na dvore, oddelená malým kolovým plotom.

- Vitaj Baltazár, tak ako? Mama je v poriadku?

- V poriadku teta, – stál som tam ako ďalší kôl v plote s kyticou za chrbtom. Nemal som ju skrývať. Určite ju vidno a len zo seba robím blbca. Veď aj teta je baba, určite by to chápala.

- Plejete? – bože ja som mumák. Vari tam naháňa slimáky?!

- Plejem. Tulipány potrebujú slniečko, – s úsmevom sa na mňa dívala a rukou si opäť clonila pred očami.

- Ak chceš ísť za Leou, musíš ísť na padláš. Už hodinu sa tam kutre v haraburdách, – povedala stále sa usmievajúc a znovu sa zohla k burine.

- Len choď a pozor na schodoch, – ešte raz sa na mňa pozrela.

- Dám teta.

Na padláš sa išlo z pravej strany domu, po strmých drevených schodoch. Pomaly som našľapoval. Keď som stál pred dverami, rozmýšľal som či mám zaklopať, alebo nie. Zaklopal som.

- Poď ďalej,- ozvalo sa z vnútra.

Vošiel som dnu, ale Leu som nevidel. Ešte som bol oslepený slnkom.

- Čau Lea, to som ja.

- Ja viem. Počula som ťa písknuť,- postavila sa predo mňa.

- Zatvor dvere a poď ďalej, – otočila sa a šla ku veľkej drevenej komode.

- Čo je v tej komode? – spýtal som sa, keď som za ňou kráčal.

- A ty čo máš za chrbtom?

Stála chrbtom ku mne a kutrala sa v nejakej krabici.

- Za chrbtom? To…. doniesol som ti. Chceš? – vybral som kvety a vystrel ruku smerom k nej. Otočila sa. Krásne sa usmiala a čudne vykrútila hlavu, akoby dostala kŕč.

- Sú pekné. Dík. Práve takéto sa mi páčia,- vzala mi kyticu z ruky, ovoňala a pomaly ju položila na kufor, ktorý bol na stolíku pri komode.

- Zahráme si fotbal? Alebo pigu1? – spýtal som sa jej, keď z komody vyťahovala akési šaty.

- Dnes nie, nechce sa mi. Pozri aké sú pekné. Je ich tu plno po starkých, po mame…,

Z behania nič nebude, pomyslel som si.

- Aká som? – otočila sa ku mne so šatami v rukách pridržujúc si ich na ramenách.

- Sú staré,- povedal som.

- Poď, oblečieme sa do nich. Dám ti háby po dedovi, ja si dám tieto a zahráme sa na starých. Dobre?

Chvíľku som rozmýšľal čo povedať, ale súhlasil som. I keď s nezáujmom a sklamaním, ale keď to chce… Vytiahla nohavice po dedovi a podala mi ich. Boli široké a čierne.

- Tu máš ešte košeľu a kabát. Obleč si to, ja si dám šaty.

- To sa mám vyzliecť? Pred tebou?

- Ako chceš, – zasmiala sa Lea. – Tak choď za tú skriňu, ja sa oblečiem tu, – povedala, keď si všimla, že som v pomykove.

- Stál som za skriňou a ešte raz som sa ubezpečil, či ma Lea nevidí. Keď som sa spoza nej vyklonil, Lea si práve rozopínala blúzku. Pozrela sa na mňa a ja som sa rýchlo stiahol. Nepovedala nič.

- Počkaj tam, kým nebudeme obaja prezlečení,- povedala po chvíľke.

Vyzliekol som sa a začal som sa obliekať do starých šiat. Nohavice mi boli veľké, ale mali taký motúz, s ktorým som si ich pritiahol. Zo spodku som si ich vyhol a natiahol som si bielu košeľu. Mala len dva gombíky pod hrdlom. Rukávy boli akurát. Keď som si dal aj kabát, ozvala sa Lea:

- Už si? Ja hej.

- Som.

- Tak vylez, pán Baltazár!

Vystúpil som spoza skrine a kráčal som k Lei. Obaja sme sa usmievali, pretože sme boli smiešni. Mala na sebe veľké šaty s volánikmi a na hlave klobúk, čo vyzeral ako nepodarený herbár.

- Dobrý deň, kto ste pane?

- Dovoľte, aby som sa vám predstavil, magmazél,- táto hra sa mi začína páčiť. – Som knieža Baltazár z Baltazárova a len tak si chodím po svete.

- Od východu na západ, alebo od západu na východ? Ste určite dobrodruh. Ó pardón, nepredstavila som sa, som malomešťanka Lea z Leovíc.

- Chodím od východu na západ, potom pôjdem na juh a potom na sever. Čo porábate v týchto končinách, taká opustená?, – krúžili sme okolo seba, ako kohúti, ktorí sa práve chystajú pobiť. Lenže na rozdiel od nich, my sme sa na seba usmievali.

- Toto sú predsa Leovice. Bývam tu a vôbec nie som sama. Môj sluha práve nakupuje tam v tom obchode, – povedala šibalsky a ukázala na skriňu. – Chystám sa večer na ples ctených sestier. Nechcete mi robiť doprovod?

- Ó veľmi rád, magmazél, lenže neviem tancovať. Viete, chodenie po svete nie je vôbec ľahké a nohy časom zmeravejú…

- Tancovať? To vás predsa môžem ihneď naučiť, vy neokrôchaný dobrodruh, – začali sme sa smiať a Lea mi chytila ľavú ruku a pravú mi položila na jej bok. Začali sme pomaly tancovať, asi v rytme tanga.

- Baltazár? – spýtala sa pozerajúc sa k dverám, – Chceš ma pobozkať?

Potom sa pozrela na mňa a ruku mi stisla o čosi viac. Pomaly sme sa k sebe priblížili, prestali sme tancovať a pobozkali sa. Bolo to krátke. Akoby sme si to obaja všimli a pobozkali sme sa pre istotu ešte raz. Pozerali sme sa na seba. Po chvíľke sme sa nadýchli tak, ako keď plávate pod vodou a vynoríte sa nad hladinu a ako na povel sme si rukou pretreli ústa. Zase sme sa na seba pozerali… Potom na skriňu, na komín, na trámy…

- Poď, niečo ti ukážem,- prehovorila, držiac ma stále za ruku ma ťahala ku truhlici pod oknom. Lea vytiahla z truhlice malú krabičku.

- Sadni si, – ukázala na veľkú stoličku. – A podaj sa trošku.

Sedeli sme tam spolu, pod tým malým oknom a z krabice vytiahla fotografie.

- To sú starkí,- podávala mi jednu za druhou. Na jednej boli dokonca oblečení práve v tých šatách, ktoré sme mali teraz na sebe. Vyzerali dosť smiešne. Keď sme sa na seba pozreli, začali sme sa smiať. Boli sme naozaj ako šašovia. Ku každej ďalšej fotografii sme povedali niečo smiešne a smiali sme sa až tak, že sa nám ťažko hovorilo. Najlepšia fotografia bola, na ktorej Leiny starkí stoja s koláčmi v ruke pred kostolom. Vedľa nich sedel pes, pozerajúc sa im na ruky. Najúžasnejšie boli klobúky. Ešte horšie aký mala teraz Lea!

Nakoniec sme si s Leou na dvore predsa len zahrali fotbal. Kopali sme si a vôbec som jej nedával dlhé a ani som sa nepozeral ako beží. Pozerali sme sa len tak a robili sme hlúposti. Už sa na nás smiala aj teta. Okolo štvrtej som šiel domov. Sľúbil som mame, že nebudem dlho. Lea ma šla odprevadiť, tak ako vždy – po horu. No tentoraz zašla až do hory, kde sme sa chytili za ruky a znovu sa krátko pobozkali a potom zalapali po dychu pretierajúc si rukou ústa.

Dnes bol krásny deň – zo začiatku nudný, na konci zvláštny. Predpokladal som, že bozkávanie je krásne, no ani vo sne ma nenapadlo, že je to aj taká drina. Chce to tréning a myslím, že bozkávať Leu ma neomrzí do konca života. Kiež by sme žili večne.

K nášmu domu som utekal. To preto, aby som mal výhovorku, ak sa nahodou začervenám. V duchu som si opakoval báseň od Leoša Zákopova – Vtedy v piatej línii…, až po dvere nášho domu. Vošiel som dnu a môj letmý, výdychový pozdrav vyšiel do vetra lebo mamka tu nebola. Pohľad sa mi však priam skalopevne pribil na veľké, čierne vojenské čižmy pri skrini. Možno so strachom, možno s nepochopením, no určite s rozbúchaným srdcom, pomaly prechádzam pohľadom od peci k stolu. To čo som na ňom uvidel, mi ho rozbúchalo ešte viac. Bola tam položená obrovská kytica poľných kvetov – žlté, červené, modré, biele… A v tom sa z izby ozval mamkin smiech a… Aj tatkov! Podlomili sa mi nohy. Vrátil sa. Nevedel som, čo mám od radosti robiť, tak som sa rozhodol ísť na dvor a premyslieť si to. Potichúčky kráčam chrbtom k dverám, ktoré sú ešte otvorené. Akoby ma volali von. Keď som tam už bol, opatrne som ich tichúčko zavrel, aby si to mamka s otcom nevšimli. Sadol som si na priedomie, so slzou šťastia v oku som sa usmieval na celý krásny svet a potom štekol pes. Stál na streche svojej búdy, kýval chvostom a zubami lapal po dotieravej mäsiarke.

-martin babarík-


1 Piga: Hra našich starých otcov, obľúbená na vidieku. Dneska by sa mohla porovnať s bejzbalom. Pigu hrajú minimálne dvaja hráči, prípadne dve družstvá. Jeden vyhadzuje, druhý chytá. Vyhadzovač vyhadzuje drevený 10-15 centimetrový kolík, ktorý je na oboch stranách zastrúhaný do špice. Vyhadzuje ho tak, že si ho položí cez dieru na ceste a podoberie asi polmetrovou palicou, ktorá ma na konci jednu stranu zaseknutú, aby hladko vliezla do diery a z druhej strany, oproti záseku, je vrúbok na podobratie kolíka. Vyhadzovač vyhodí kolík a chytač chytá. Ak chytač kolík zrazí rukou či nohou na zem a tým ho zastaví, z miesta, kde kolík dopadol sa ním snaží trafiť palicu, ktorú vyhadzovač položil na cestu pred dieru. Ak trafí, striedajú sa. Ak netrafí, vyhadzovač podíde s palicou v ruke ku kolíku na miesto kde zastal, udrie ňou po jednom z jeho zahrotených koncov čím kolík vyletí do vzduchu a vyhadzovač ho tou palicou praskne so snahou ho čo najďalej odpáliť! Potom má ešte dve rany. Nakoniec to odkrokujú. Koľko krokov je kolík od diery, toľko bodov, a striedajú sa. Ak po vyhodení chytač kolík nechytí, vyhadzovač kolík odpaľuje z miesta, kde dopadol. Ak ho ale chytí (čiže kolík nespadne na zem), automaticky sa hra strieda, tzn. vyhadzovača vybil chytením, nemusí ho vybíjať hadzaním.

Späť na tvorbu >>>