Pieskovcové tajomstvá pod Maginhradom

Text a foto: Martin Babarík
Publikované v časopise Krásy Slovenska č. 5-6/2026 

Sú miesta, ktoré sa nevnucujú na prvý pohľad. Nevidno ich z diaľky, neoslňujú výškou horských štítov, nie sú ani hviezdami internetu a predsa si získajú vašu pozornosť. Pieskovcové bane medzi Vyšným a Nižným Skálnikom patria práve k nim. Ukryté v lesoch na rozhraní Rimavskej kotliny a Revúckej vrchoviny pôsobia nenápadne, akoby čakali kto je ochotný spomaliť a zoznámiť sa s ich príbehom.

Inšpirácia Jána Botta
Na cestu sme sa vybrali neskoro popoludní z Vyšného Skálnika. Táto malá obec sa môže pýšiť veľkým rodákom – Jánom Bottom. Miesta, ktoré ideme navštíviť, poznal veľmi dobre a nachádzal v nich inšpiráciu pri svojej tvorbe. Vrch Maginhrad ho očaril natoľko, že používal pseudonym Janko Maginhradský. Náučný chodník Po stopách Maginhradu preto prirodzene dopĺňajú drevené postavičky z jeho diel a celá trasa pôsobí ako putovanie príbehom.

Jar ešte len opatrne vstupuje do lesa. Na stromoch sa objavujú prvé lístky a svetlo ešte stále preniká hlboko medzi kmene. Pieskovcové bralá tak vidíme v plnej kráse. Ich vrstvy, štrbiny a oblé línie nám pripomínajú dávnu minulosť krajiny, formovanú zosuvmi sopečných uloženín. Tie so sebou strhávali aj stromy a zachovali ich odtlačky v tufových pieskovcoch. Tak sa tu našli listy prasličky, orecha, hikórie, jelše, brezy, buka, hrabu, gaštana, jaseňa, vŕby a platana.

Stáročia ťažby pieskovca
Pieskovcové bane sú už opustené, no kedysi tu po stáročia pulzoval život. Pieskovec sa tu ťažil už od 14. storočia, najmä však v druhej polovici 19. storočia. Mäkký a dobre opracovateľný kameň bol vyhľadávaným materiálom na stavbu domov a hospodárskych objektov v širokom okolí. Využíval sa aj na výrobu pomníkov, korýt, či rôznych architektonických prvkov
V stenách dodnes vidno stopy po nástrojoch, pravidelné zárezy aj nedokončené bloky, akoby robotníci odišli len nedávno. Dnes sú bane sprístupnené ako turistická lokalita s informačnými tabuľami. Návštevníci tu nájdu množstvo vyhĺbených priestorov rôznych tvarov, napríklad kamenný tunel, či akúsi bránu. A v kombinácii s hrou svetla a tieňov sú to vyhľadávané objekty fotografov.

 Maginhradskí rytieri
Približujúc sa k vrchu Maginhrad (430 m n. m.) sa mení aj charakter krajiny. Pieskovcové steny vystriedali otvorenejšie úseky s výhľadmi na okolité obce. Stúpame lesom hore na miesto, kde kedysi stál hrad spájaný s legendou o kňažnej Magi, ktorú spracoval aj Ján Botto. Podľa povesti v útrobách vrchu spí dvanásť rytierov v plnej zbroji. V tajnej komnate sa opierajú o svoje zhrdzavené meče a čakajú na chvíľu, keď bude treba opäť brániť krajinu – podobne ako v známejšej povesti o sitnianskych rytieroch.

Hrad bol postavený pravdepodobne v 13. až 14. storočí a zanikol už v 15. storočí. Z historických prameňov sa o ňom nedozvieme nič, neexistujú zatiaľ ani archeologické nálezy. Predpokladá sa, že išlo o drevenú pevnosť, ktorú využívali husiti. Dnes sú v teréne zachované len nenápadné zvyšky ako sú kamenné základy, priekopy a stopy po vytesaných hradných pivniciach.

Výhľady od Kráľovej holi až do Maďarska
V južnej časti niekdajšieho hradiska stojí od roku 2015 takmer 17 metrov vysoká rozhľadňa. Možno z nej pozorovať celú Rimavskú kotlinu, Cerovú vrchovinu a aj kráľovohoľský hrebeň. Keď sme na ňu vystúpili po 49 schodoch, slnko sa už blížilo k obzoru. Svetlo zmäklo a krajina sa ponorila do teplých tónov. Lesy, lúky aj vzdialené kopce pôsobili veľmi upokojúco a v tichosti sme si tieto výhľady užili.

Pieskovcové bane, ktoré sme dnes navštívili, zostali nenápadne skryté v lese, no o to silnejšie v pamäti. Možno si vás nezískajú na prvý pohľad. Som toho príkladom. Ale ak im venujete čas, odmenia sa zážitkom, ktorý vo vás postupne dozrieva – podobne ako svetlo nad Maginhradom pri západe slnka.